Európsky dialóg perspektívneho postoja má za úlohu vytvoriť vzdelávaciu platformu, informovať o európskych záležitostiach a možnostiach občanov Slovenskej republiky v EÚ, najmä mládež.
close

Prísť, zažiť, odísť..a spomínať

admin, 2095 days ago, Tagged

Blížilo sa leto 2011 a s tým aj koniec môjho prvého roka na vysokej škole. Už dávno som rozmýšľala nad možnosťou vycestovať za prácou do zahraničia, predsa len, lákala ma možnosť prežiť celé leto v zahraničí, spoznať nových ľudí a ak sa bude dať, zarobiť si aj peniaze. Keďže som vedela, že moje sestrenice pracujú v Londýne už nejaký ten [...]

Blížilo sa leto 2011 a s tým aj koniec môjho prvého roka na vysokej škole. Už dávno som rozmýšľala nad možnosťou vycestovať za prácou do zahraničia, predsa len, lákala ma možnosť prežiť celé leto v zahraničí, spoznať nových ľudí a ak sa bude dať, zarobiť si aj peniaze. Keďže som vedela, že moje sestrenice pracujú v Londýne už nejaký ten rok, najprv som oslovila ich. Našťastie mali čas aj chuť a pomohli mi všetko potrebné vybaviť. A tak som v priebehu 7 dní kúpila letenku, dorobila poslednú skúšku, zbalila kufor a odletela za nimi. Po príchode som išla na pohovor do reštaurácie na pozíciu čašníčky, do ktorej ma našťastie hneď prijali. Predsa len sa blížili Olympijské hry v Londýne a o prácu nebolo núdze.

Moje začiatky v robote boli dosť ťažké, keďže moje pracovné skúsenosti čašníčky neboli natoľko skvelé, ako som ich opísala manažérovi. Našťastie bol kolektív v práci priateľský, veľmi mi pomohli a čoskoro som sa stala plnohodnotnou čašníčkou, nielen „runnerom“ s jedlom, ktorým sa musel stať každý novo nastúpený. Dni v práci ubiehali veľmi rýchlo, no zároveň som si čoraz viac zvykala na všetko nové. Zo spoluzamestnancov sa stali priatelia a každý deň v práci bol pre mňa radosťou. Keďže som pracovala skoro vždy 6 dní v týždni a trávila som v práci niekedy viac než 10 hodín denne, zvykla som si na určité rituály. Ráno sa čo najdlhšie vyspať, potom utekať na metro a počas vyše polhodinovej cesty metrom do práce si čítať knihu (predsa som tam prišla zlepšiť si aj jazyk). Po príchode do práce si dať čaj/kávu s ostatnými než sa otvorí reštaurácia a potom pracovať až do najbližšej prestávky. Nemôžem však povedať, že som neúprosne čakávala na prestávky, naopak užívala som si prácu s ľuďmi, zábavné momenty počas chvíľky bez práce, neustále rozprávanie si vtipov a nekonečného robenia si napriek. Až večer sa vždy začal kolotoč stresov, keď sa pred odchodom do divadla prišli všetci najesť. Niekedy sa tak nestíhalo, že ľudia nemali čím jesť, špinavé taniere sa kopili všade, kuchári neustále nadávali a ľudia vo dverách čakali na uvoľnenie stola. Vtedy sme sa mohli jedine smiať kedy to konečne skončí.

Po práci sme si išli väčšinou sadnúť na „trafalgár“ (keďže to bolo od reštaurácie 2 minúty) a o polnoci sme rýchlo utekali chytiť posledné metro. Stretávali sme sa aj mimo práce, najmä na spoločných futbalových turnajoch v parku či pri nedeľných spoločných večerách po uzavretí reštaurácie, keď nám kuchári z Egypta vždy pripravili ich domáce špeciality.

Celý tento čas bol vynikajúci a odchod bol pre mňa o to ťažší. Sprevádzala ho rozlúčková party, kopa sĺz a vymieňanie darčekov či sľubov, že sa čoskoro vidíme. Samozrejme som sa v tej dobe neubránila myšlienkam, že by som tam zostala pracovať a prerušila školu na rok, ale nakoniec som predsa len dala prednosť štúdiu.

Som vďačná, že som mohla stráviť leto v Londýne, spoznávať ľudí a, vstrebávať atmosféru multikultúrneho mesta, získať priateľov, zažiť atmosféru Olympiády, objavovať zákutia Londýna, osamostatniť sa a hlavne byť zároveň šťastná =)

Martina Badinková

Comments

comments

The comments are closed.

Európsky dialóg perspektívneho postoja (EDPA) | www.europskydialog.eu
to top